Dionýz Eginský odpúšťa vrahovi svojho brata
Dodržiavanie Božích prikázaní je naozaj ťažké, pretože sa musíme zriecť nášho egoizmu, musíme z našej duše vykoreniť sebectvo. Často si vymýšľame tie najrôznejšie výhovorky, aby sme ospravedlnili našu neochotu podriadiť sa Božej vôli. Nasledujúci príklad zo života svätého Dionýza Eginského v Grécku jasne svedčí o tom, ako je možné zaprieť svoje ja a dodržiavaním Božích prikázaní sa podriadiť Božej vôli. Staňme sa podobní svätému Dionýzovi v odpúšťaní blížnym a potom si môžeme byť istí, že nám náš nebeský Otec odpustí aj tie najťažšie hriechy.
Slnko, pán dňa, zatiahlo za sebou purpurové záclony v hĺbke horizontu a vošlo do svojho príbytku, aby si oddýchlo. Veď už od rána kráčalo vysoko po oblohe a roznášalo svetlo, život, radosť, farby a vôňu po zemi.
Tma teraz postupne zahaľuje všetko stvorenie, celý ostrov, všetky dediny. Chrámy a domy sa strácajú v tme. Tma tíško zostupuje aj na pustovnícky príbytok biskupa askétu a na jeho kaplnku, okolo ktorej zvesili svoje hlávky ľalie, karafiáty i pestrofarebné ruže.
V tejto krásnej podvečernej hodine vošiel Dionýz do svojej kélie a zapálil sviečku, aby rozohnala tmu podobne ako pred stvorením sveta, kedy zem „bola neviditeľná a beztvárna a všade bola tma.“
1 Zapálil sviečku a „bolo svetlo.“ Samozrejme, že človek, malý a bezmocný, urobil malé a bezmocné svetlo. Veľký a Všemocný je Boh, ktorý prikázal pred stvorením sveta: „Buď svetlo a bolo svetlo“
2. A potešil sa z toho. „A videl Boh, že svetlo je dobré.“
3
Okrem radostného svetla sviečky zapálil aj lampadu, ktorá svojim jasom dodávala duchovnú atmosféru. Vzal do ruky kadidlo a na rozžeravený uhlík položil trojaký ladan, s vôňou jasmínu, ruže a karafiátu, aby mu pripomínal Svätú Trojicu. Počas okadzovania ikon s nebeským pokojom začal celým srdcom ticho spievať: „Nech sa k Tebe vznáša moja modlitba ako vôňa ladanu.“
Svätý Dionýz vo svojej panenskej duši pocítil Božie uspokojenie. S dojatím začal hovoriť slová modlitby: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Zodvihol hlavu a pootočil ju trošku vpravo, akoby ju chcel oprieť o hruď nebeského Otca. „Posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Ó, vtedy, kedysi dávno, aj naša zem bola rajom! „A odpusť nám naše dlhy ako aj my odpúšťame...“ Zastavil sa. Stratil svoju panenskú nehu. Zatvrdilo sa jeho srdce. Odpúšťame z celého nášho srdca? Odpúšťame zo srdca? Odpúšťame? Ťažko. Avšak sú to Pánove slová. Predpoklad. Hrozba.
Lampada vzplanula a vzápätí zhasla...
– Pane zmiluj sa, vrúcne prosil askéta. Pred Tvojou ikonou, Pane, by nikdy nemala byť tma.
Nalial do lampady olej, vymenil knôt a opäť ju zapálil.
– Ako mám uplatniť v živote slovo „odpúšťame?“
Na chvíľu sa zamyslel a potom presvedčivo povedal:
– Budem sa snažiť. Zo srdca sa budem snažiť, Pane môj, Vládca všetkého. Mám hriechy, chcem odpustenie. Zo všetkých síl sa vynasnažím.
V tej chvíli do kaplnky vkĺzol akýsi muž, vystrašený a neučesaný a padol askétovi k nohám.
– Zachráň ma! Schovaj ma! Odpusť mi! Hovoril trasúcim sa hlasom.
– Pred čím ťa mám zachrániť? Prečo ťa mám schovať?
– Chcú ma chytiť.
– Kto?
– Úrady.
– Prečo?
– Som vrah.
– Vrah...? Koho si zabil?
– Ako ti to mám povedať? Odpustíš mi?
– Odpustím ti, ak si sa kajal.
– Áno, kajal som sa. Je pre mňa veľmi ťažké, aby som ti to povedal. Je to... Nie je to cudzinec. Ten, ktorého som zabil, je tvoj brat...
– Môj brat...! Mám ti odpustiť? Choď, choď za ikonostas a ukry sa pod oltár.
Môj brat? Mám mu odpustiť... Pane môj, Pane. Nie... nie... je mi... je mi ťažko.
Lampada opäť zhasla.
– A odpusť nám naše dlhy ako aj my odpúšťame... z celého nášho srdca... prišli mu na myseľ ohnivé slová Pána. Nastal čas jeho najväčšieho duchovného zápasu.
– Pane, zmiluj sa. Zmiluj sa nado mnou, Pane, vrúcne prosil. U... utíš sa, brat môj, tam pod svätým oltárom. Neboj sa. Odpúšťam ti... povedal a položil nový ladan do kadidla. Začal okurovať sväté ikony so slovami: A odpusť nám naše dlhy ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom.
V tej chvíli jeho tvár zalialo strieborné svetlo. Mesiac sa nahýnal cez malé okno kélie a s obdivom hľadel na svätého biskupa Eginy – na Dionýza askétu.
1 1M 1, 2.
2 1M 1, 3.
3 1M 1, 4.
JÁN ZOZUĽAK: Drahokamy múdrosti. Karyes - Svätá Hora Atos, 2005.
Prečítajte si tiež:
