V oblasti, kde zomrel Anton Veľký, tri roky nepršalo.
– Nielen my, ale aj zem smúti nad smrťou svätého, hovorili ľudia.
Len čo sa dozvedeli, že do ich krajov prišiel jeho učeník Ilarion, zarmútení z veľkého nešťastia prišli k nemu a padli mu k nohám.
– Pros Pána, aby sa nad nami zmiloval. Zomierame od hladu a smädu. Pomôž nám, úpenlivo ho prosili.
Ilarion trpel s nimi. Zodvihol svoje oči k nebesiam a riekol:
– Modlitbami svätého Antona pošli dážď chudobným, Pane, prosil a počas jeho modlitby sa spustila silná búrka.
Ale na prekvapenie len čo prestal dážď, vyšli zo zeme mnohé jedovaté plazy, zaútočili na ľudí a tí, ktorých uštipli, padali do bezvedomia.
Keď Ilarion videl toto pokušenie, zvýšil svoj hlas a volal:
– V mene Svätej Trojice buďte uzdravení.
V tej chvíli sa ľudia začali preberať a plazy sa stratili vo svojich dierach.
– Sláva Ti Bože! Sme zdraví, hovorili všetci s radosťou. Naše studničky sa naplnili vodou. Poďme sa napiť.
O chvíľu mu priniesli chorých a prosili:
– Uzdrav ich, svätý Ilarion. Máš Božiu moc.
A on položil na nich svoje ruky, pomodlil sa a Božia blahodať ich všetkých uzdravila.
Jasot, radosť a oslavné piesne zaplnili celé okolie.

• Podobenstvo o veľkej večeri
• Dionýz Eginský odpúšťa vrahovi svojho brata
• Modlitba optinských starcov
• Uzdravenie desiatich malomocných
• Starosti života