Starec Gerasim, ktorý žil na Atose v skýte Agia Anna, bol jedným z mála askétov 20. storočia, ktorý videl nestvorené Božie svetlo. O tejto skutočnosti vedel len jeho duchovník, ktorému sa vyznával zo svojich hriechov. V jednom monastieri počas duchovného rozhovoru s mníškami chcel jeho duchovník, aby otec Gerasim porozprával o tom, ako ho Boh učinil hodným vidieť nestvorené Božie svetlo. Vedel však, že ak by ho o to prosil, určite by neuspel. Použil preto iný spôsob, aby starec Gerasim porozprával mníškam o tejto jedinečnej skúsenosti duchovného života Bohom osvieteného muža. Hovorí teda duchovník sestre Priskile:
– Táto vôbec nechápe, čo je to nestvorené Božie svetlo a stále sa ma vypytuje, aby som jej to objasnil.
V tej chvíli starec Gerasim naplnený blaženosťou spontánne začal rozprávať o tom, čo sám videl:
– Vieš... vieš, Božie svetlo je ako slnko... je ako množstvo sĺnk, veľké množstvo sĺnk, na ktoré keď sa pozeráš, oči ťa vôbec nepália. Ale naopak, tvoje srdce, tvoja duša sa naplňuje radosťou, pokojom, blaženosťou... Toto je nestvorené Božie svetlo, ktoré môže vidieť len čistá duša, očistená od hriechu a od každej telesnej vášne.
Mníšky ďakovali Bohu za takú veľkú príležitosť porozprávať sa s mníchom, ktorý už nepatril tomuto svetu.
