„Blažený je pustovnícky život, ktorý túži po dosiahnutí Božej lásky,“ povedal Anton Veľký a usadil sa pri prameni v horách, na pravom brehu rieky Níl. Len nebeské vtáky mu robili spoločnosť a Božia láska naplňovala jeho dušu. – Čo budeš jesť? Kde budeš spať? Čo budeš robiť v zime? Počul syčanie hada pri ľavom uchu.
– Pozrite sa na nebeské vtáctvo, povedal s dôrazom a radosťou Anton a prežehnal sa.Bolo to jeho prvé veľké a dôležité víťazstvo. Neskôr, pravdaže, nasledovalo mnoho ďalších. Takto žil spokojne s modlitbou, prácou a duchovným zdokonaľovaním sa, ponorený do Božej blahodati.
Boh sa mu stále postaral o trošku jedla. Dnes chutné bylinky. Zajtra dva zemiaky. Tri – štyri datle na ďalší deň. Sláva Bohu! „Náš nebeský Otec sa stará o všetkých“ – aj o vtákov, pripomínal si neustále slová Pána pri rôznych udalostiach a presvedčoval sa o ich pokračovaní „a o koľko viac sa stará o nás.“– Ó, blažený a slobodný život v Božej láske, hovorieval a jeho tvár žiarila od radosti a pokoja.S chuťou týchto sladkých plodov sa jeho duša neustále povznášala k nebeskému Otcovi.
