Mária Egyptská
Hľa, krásne dievča, pekne upravené, avšak v jej tvári je možné pozorovať zármutok a na perách cítiť horkosť. Oblečená do drahých šiat, navoňavkovaná stojí pred vstupom do chrámu Svätého Hrobu v Jeruzaleme. Okolo nej sa tlačia ľudia, aby vošli do chrámu a poklonili sa Čestnému krížu. Je deň jeho Pozdvihnutia (Vozdviženija), 14. septembra. Ona akoby sa prilepila k zemi.
– Choď, Mária, skričal jeden jej spolucestujúci a potlačil ju.
– Ne... nemôžem. Čosi neviditeľné mi bráni.
– Snaž sa.
– Ale... ne... nemôžem, povedala a vypadli jej slzy. Rozumiem, Panna Bohorodička. Smrad mojej duše... Bremeno mojich hriechov. Ale už viac nie. Odteraz už nie, šepkala a slzy tiekli po jej tvári.
Uľavilo sa jej trochu.
– Panna Bohorodička, svätá matka trpiacich, dovoľ mi, aby som sa poklonila Čestnému krížu, aby zachránil mňa hriešnu.
Hľa, teraz mohla trochu pohnúť svoju pravú nohu. Áno, mohla aj ľavú. Jeden, dva kroky so sklonenou hlavou. Akési svetlo sa pohrávalo s jej rozpustenými vlasmi, ktoré pokrývali jej ramená. Bolo to svetlo lásky v jej tme.
Ďalšie kroky. A ďalšie. Hľa, podstavec kríža. Priblížila sa. Nesmelo zodvihla svoj zrak. Ešte trochu. Ešte. Hľa, ukrižovaný Vykupiteľ. Hľadela na Neho cez slzy. Aj On na ňu pozeral.
– Mária..., zdalo sa jej, akoby počula Jeho sladký hlas.
– Zhrešila som Pane. Zhrešila som..., šepkala s horkosťou a prehltla slinu.
– Pre tvoje vykúpenie som bol ukrižovaný, sestra.
Priblížila sa a perami sa dotkla Čestného dreva.
– Prijmi moje pokánie, Pane, a špinu mojej duše, Spasiteľ môj, šepkala.
Potom sa obrátila k Bohorodičke. Zahľadela sa na ňu.
Akési príjemné teplo pocítila vo svojom vnútri. Nevysloviteľnú sladkosť. Nežné pohladenie po čele jemnou voňajúcou dlaňou. Úplne sa jej uľavilo.
– Nebudem... nikdy... Bohorodička moja, Pane môj, povedala s dojatím a opäť sa pozrela na ukrižovaného Spasiteľa. Obrátila sa a pomaly kráčajúc vyšla z chrámu.
Kto bola táto Mária?
Doteraz veľká hriešnica z Alexandrie...
Stratila sa v zástupe...
* * *
Hľa teraz, akási žena kráča po vodách rieky Jordán! Ľahko. Nebojácne. Pevne.
Kto je to?
Jedna askétka. Dlhé roky žije v púšti pri rieke Jordán. Rokmi sa jej rozpadli šaty. Živí sa korienkami podobne ako svätý Ján Krstiteľ.
– On žil ako pozemský anjel, hovorí si. Ja tu žijem preto, aby som sa oslobodila od jedu dlhoročného hriechu, od hriechu, ktorý priniesol a prináša ľuďom všetko zlo. Dokonca aj smrť. Večnú smrť. Koľkým som uškodila... Ako nemám plakať nad svojím telom, z ktorého som urobila nástroj smrti? Ako? A je postačujúce moje pokánie v tomto krátkom živote, aby som sa vyslobodila od veľkého zla, ktoré som vykonala sebe aj iným?
V púšti žila asketickým životom a prosila blahodať a odpustenie. Tam dosiahla svätosť života. Hľa, teraz chodí po hladine rieky Jordán ako beztelesný anjel!
A keď prišiel čas, Boh poslal svätého Zosimasa, ktorý ju našiel a obdivoval jej svätosť. Dal jej prijať nebeskú potravu, Čestné Telo a Krv Pána Isusa Christa a potom duša ctihodnej Márie Egyptskej vyletela k nebesiam ako anjel.
Pravoslávna cirkev ju má vo veľkej úcte ako príklad pokánia a skutočného zrieknutia sa zla a hriechu.
JÁN ZOZUĽAK: Drahokamy múdrosti. Karyes - Svätá Hora Atos, 2005.
Prečítajte si tiež:
